Pred pár týždňami sme spustili celoslovenskú kampaň „Koniec nízkym mzdám!“ a ja som bol zvedavý, ktorý z analytikov bude prvý a začne nízke mzdy na Slovensku obhajovať.

Veľa vody nepretieklo a ozval sa pán Chovanculiak z inštitútu INESS. To je ten inštitút, ktorý, napríklad, neustále tlačí na zrušenie minimálnej mzdy.

Pán Chovanculiak si vybral nízky podiel miezd na našom HDP ako jednu hodnotu z makroekonomických ukazovateľov, ktoré sme uverejnili ako dôkaz nespravodlivého odmeňovania zamestnancov. A vo svojom článku na ľudí apeluje, aby boli za túto nízku hodnotu vlastne vďační.

Každý deň v našom občianskom združení rozmýšľame o tom, ako na Slovensku zvýšiť mzdy, ale poviem vám, že riešenie pána Chovanculiaka mi doteraz nenapadlo. Namiesto snahy o ich zvýšenie, môžeme proste zmeniť postoj a začať za ich výšku ďakovať. Vyriešené. Aj keď mi je tento zenový až budhistický prístup pomerne sympatický, nemôžeme si dovoliť tento problém uzavrieť takto ezotericky.

Väčšina Slovákov zarába podpriemerne a my potrebujeme na Slovensku mzdy, z ktorých si ľudia budú vedieť dovoliť financovať bývanie, ošatenie, stravu, zdravie, vzdelávanie, kultúru, cestovanie a ešte si dokážu aj niečo odložiť. Každý, kto sa snaží a pracuje, si všetky tieto oblasti života musí vedieť zo svojej mzdy zabezpečiť. Až potom budeme môcť hovoriť o ekonomickom úspechu.

Zverejnili sme síce viacero makroekonomických štatistík, ktoré úplne bez akýchkoľvek pochybností dokazujú, že Slováci zarábajú málo, pričom by to tak nemuselo byť, no pána Chovanculiaka zaujala jedna konkrétna: podiel miezd na slovenskom HDP v porovnaní s inými krajinami.

Keď si na európskom štatistickom úrade túto štatistiku nájdete, zistíte, že na Slovensku z vyprodukovaného HDP dávame na mzdy zamestnancom iba 38 percent, pričom v ostatných vyspelých krajinách je to vždy okolo 50 percent, vo Švajčiarsku, kde zamestnanec stojí v centre vesmíru, je to 58 %. Zjednodušene povedané, ak sme v roku 2015 vyprodukovali HDP vo výške 78 miliárd eur, tak 38 percent z toho sa ušlo zamestnancom. Predstavte si, akú by ste mali mzdu, keby sa zamestnancom ušlo 48 % z tejto sumy, tak ako je to napríklad v Rakúsku.

No a pán Chovanculiak z INESS nám hovorí, že máme byť za tento stav vďační. To inými slovami znamená, že sa ho nemáme snažiť meniť. Argumentuje tým, že naše HDP nafukujú zahraničné investície kapitálovo náročných spoločností, a preto podiel miezd vyzerá percentuálne malý. Hovorí, že ak by tieto koncerny na Slovensko neprichádzali, mali by sme síce vyšší podiel miezd na HDP, ale celkové mzdy by boli nižšie. Takže máme byť vlastne radi, že je to tak, ako to je, lebo to pokojne mohlo byť horšie.

V tomto ekonomickom uvažovaní mi však chýba základná logika. Neprúdia snáď zahraničné investície aj do Slovinska? Nenafukujú aj tam slovinské HDP? No áno, prúdia. Napriek tomu sa Slovinci so zamestnancami delia o vyprodukovanú hodnotu spravodlivo. Podiel ich miezd na HDP je na úrovni 49 percent a slovinská priemerná mzda bola v roku 2015 vo výške 1 500 eur. Naša 884 eur.

Nikto z nás nikdy nepovedal a ani si nemyslí, že zahraničné investície sú zlé. My hovoríme, že mzdy musia rásť, pretože majú kam a majú z čoho aj vďaka nim. Slovinsko si udržiava nielen prílev zahraničných investícií, ale aj výhodu lacnejšej pracovnej sily, a to všetko napriek tomu, že majú mzdy dvakrát vyššie ako u nás. No tie sú stále nižšie ako na západe.

Alebo také Estónsko. Do tejto 1,3 miliónovej krajiny prúdi oveľa viac zahraničných investícií na hlavu a v pomere k HDP ako na Slovensko, a napriek tomu sa Estónci delia so svojimi zamestnancami v rovnakom pomere ako Rakúšania alebo Nóri: dávajú im 48 percent. Keďže však HDP Estóncov nie je také vysoké ako rakúske alebo nórske, bola v roku 2015 priemerná mzda v tejto krajine 1077 eur. Teda zase vyššia ako tá naša.

Naozaj nerozumiem, čo sa nám tu analytik z INESS snaží vlastne nahovoriť. Ak má byť náš podiel miezd na HDP taký nízky preto, lebo HDP nám nafukujú zahraničné investície, potom teda musí platiť, že títo západní investori nafukujú HDP aj u seba doma, nie? A to teda poriadne. Na západe sú totiž vyššie ceny pozemkov, strojov, materiálov a oveľa vyššia cena práce ako u nás. Potom mi nejde do hlavy, ako je možné, že sa Nemci dokážu o vyprodukovaný koláč podeliť tiež spravodlivejšie ako my, a zamestnancom ide 50,7 percenta nemeckého HDP. Čiže, uvedomte si: Nielenže majú Nemci obrovské HDP ako také, ale ešte z neho aj dávajú svojim zamestnancom väčší podiel.

My nehovoríme, že naši zamestnanci majú vo Volkswagene zarábať toľko, ako zamestnanci vo Wolfsburgu (nemecké sídlo Volkswagenu), ale hovoríme, že mzda našich zamestnancov má zodpovedať ich produktivite, vytvorenej pridanej hodnote a má byť vo výške, ktorá im bude postačovať na plnohodnotný život.

Ak nezačneme túto, už doslova trápnu, situáciu so slovenskými mzdami radikálne riešiť, my, čo sme v produktívnom veku, dopadneme tak, ako súčasní dôchodcovia. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva teraz zverejnilo prieskum, že až polovica dôchodcov nezvláda platiť svoje bežné životné výdavky a až 15 percent si musí na bežné výdavky požičiavať. To preto, lebo nízke mzdy znamenajú nízke dôchodky. A nielen to. Aj INESS predsa sníva o prosperujúcich malých a stredných podnikateľoch. No nízke mzdy ich poškodzujú.

Vytváraním armády chudobných pracujúcich a súčasne aj chudobných dôchodcov prichádzajú malí a strední slovenskí podnikatelia o kúpyschopný dopyt. Inými slovami, ľudia proste nemajú dosť na to, aby si od slovenských podnikateľov kupovali tovary a služby, nosili im peniaze a pomáhali im tak rásť. Títo podnikatelia potom živoria tiež, a ich zamestnanci dostávajú minimálne alebo nízke mzdy.

Umelo podvyživené mzdy v našej krajine potom vytvárajú akurát tak preteky ku dnu a keď jediné, čo s tým spravíme, bude to, že budeme za ne vďační, potom západ nedobehneme, ani keď nám pôjde oproti. 

Z úst predsedu vlády sme sa dozvedeli zásadnú informáciu, ktorá bude mať dopad na podstatnú časť spoločnosti, resp. kroky ktoré v tejto súvislosti plánuje zrealizovať vláda. Podľa Roberta Fica časť evidovaných nezamestnaných opakovane odmieta pracovné ponuky a preto bude vraj vláda pristupovať k nezamestnaným tvrdšie a sprísni podmienky. V praxi sa začína potvrdzovať, že fašizácia spoločnosti nie je iba o hajlovaní, nosení zakázaných symbolov Tretej ríše, či uctievaní predstaviteľov fašistických a nacistických režimov. Fašizácia prichádza mnohými cestami a z mnohých smerov. Jedným z prejavov fašizácie spoločnosti je aj šliapanie na krk tým najchudobnejším. Ukazuje sa, že nie je dôležité to, či sa politická strana označí za ľavicovú, za ľavý stred, či za socialistickú, alebo sociálne demokratickú. Dôležité je na strane ktorej spoločenskej triedy daná strana stojí.

To že urobí zopár kozmetických úprav a ponúkne spoločnosti nejaké to pozlátko, na tomto princípe sa nič nemení. Nikdy sme si o Smere-SD nemysleli, že by stál na strane bežných ľudí, no po tomto výroku predsedu vlády musí byť už jasné každému, prečo „sociálno-demokratický“ Smer-SD nemal ani najmenší problém vstúpiť do vlády s pravicovými stranami. Hodnotovo sú blízke a spoločne stoja na strane bohatých, zbohatlíkov, privatizérov a kapitálu.

Žiadna vláda od roku 89 nestála na strane bežných ľudí a na strane bežných ľudí nestojí ani táto. Nie je nám síce celkom jasné, čo bolo hlavným dôvodom toho, že Robert Fico zhodil masku ľudomila a proľudového politika a ukázal svoju pravú tvár. Ukázal jednoznačne na strane koho stojí a čie záujmy sú mu prednejšie.

Sme pre nich len čísla štatistiky

Ak na Slovensko príde „zahraničný investor“ vláda (nech už je jej predsedom ktokoľvek) okolo neho chodí na kolenách div si ich nezoderie. Daňové prázdniny, či rôzne daňové úľavy sú samozrejmosťou. Keď je Kaliňák obviňovaní z rôznych kšeftov, tak premiér stojí za svojim zbohatlíckym ministrom, ktorý ani netuší v koľkých spoločnostiach má akcie a odkiaľ sa mu sypú peniaze. Tzv. rôzne projekty na podporu zamestnanosti a tvorby nových pracovných miest sú iba nalievanie štátnych peňazí do súkromných firiem. Štát platí časť nákladov na mzdy v súkromnej firme, no zisk ktorý vytvorí pracovná sila, ten zostáva v súkromnom vrecku majiteľa firmy. Tu je jasne vidieť ktorú spoločenskú triedu všetky vlády podporujú.

Ak sa náhodou nezamestnaný človek začne búriť a odmieta isť do „vychýrenej „ firmy v ktorej sa neplatia mzdy na čas, v ktorej sa so zamestnancami zaobchádza ako s otrokmi, tak vláda nájde spôsob, ako skrotiť bežného človeka. Vláda sa veľmi málo stará o pracovné podmienky v rôznych súkromných firmách, kde si zamestnanci nemôžu ani na WC odskočiť bez toho, aby si tento čas nemuseli nadpracovať, vláda sa málo stará o to, či zamestnávatelia platia na čas výplaty, či platia všetky zákonom stanovené príplatky, či nenútia ľudí robiť viac nadčasov ako je zákonom stanovený limit.

O zamestnaných a ich pracovné podmienky sa vláda nestará a na nezamestnaných pletie bič vo forme sprísnených podmienok evidencie nezamestnaných spoluobčanov. Nedá sa samozrejme vylúčiť, že vždy boli a budú ľudia, ktorým sa pracovať nechce, no opatrenia vlády, ktorých presný rozsah zatiaľ nie je známy, je tvrdým bičom na každého nezamestnaného i na tých, ktorí sa do nezamestnanosti prepadnú v budúcnosti.

Keď pracovné miesta má zabezpečovať len súkromný sektor…

Štát nemá záujem niesť za niečo zodpovednosť, nemá záujem vytvárať národné podniky. Pre kapitalistický štát je výhodnejšie prenajímať otrokov. Aj to často hlúpym spôsobom, keď za prenajatých otrokov vláda ešte platí otrokárom a nemôže sa zmieriť so skutočnosťou, keď otroci začínajú reptať a odmietajú nastúpiť kdekoľvek a za akýchkoľvek podmienok. Vláda nehovorí o tom, akú satisfakciu si zaslúži nezamestnaný občan, ktorému štát niekoľko mesiacov neponúkol prácu, zodpovedajúcu jeho vzdelaniu a pracovným skúsenostiam, ale už vláda vie ako potrestá občana, ktorý si dovolí odmietnuť pracovnú pozíciu, ktorá je v novodobom pracovnom tábore.

Proste chudobný človek ten musí podľa kapitalistického systému držať hubu a krok a poslúchať svojich kapitalistov a drieť do úmoru. Nemá právo protestovať a ani odmietať ponižujúce pracovné podmienky. Zato milionári a miliardári môžu pokojne pôsobiť v politike a rozhodovať o tejto spoločnosti, milionári a miliardári môžu pokojne zakladať firmy bohatnúť z práce zamestnancov a ešte sa uchádzať o štátne príspevky na „vytvorenie nového pracovného miesta“ a rôzne iné. Milionári a miliardári sa môžu producírovať po rôznych banketoch, či plesoch novodobej šľachty a vyškierať sa nám do tváre. Bežný pracujúci, či nezamestnaný má čušať, poďakovať za hodenú omrvinku, úctivo zaďakovať a nestarať sa o svoje práva, či pracovné podmienky.

Vzdor – strana práce odmieta takýto systém, ktorý slúži iba vrstve zbohatlíkov a bežný človek je v ňom iba otrokom, či nezamestnaným, prípadne žobrákom. Stojíme a vždy budeme stáť na strane pracujúcich, nezamestnaných, dôchodcov a všetkých. ktorí sú týmto systémom utláčaní. Vyzývame vládu aby ustúpila od pripravovaného zámeru sprísňovať podmienky v evidencii nezamestnaných a aby sa radšej snažila zabezpečiť pre každého občana prácu, ktorá zodpovedá jeho vzdelaniu a skúsenostiam a aby pozornejšie a pravidelnejšie kontrolovala dodržiavanie zákonníka práce v súkromných firmách.

Odmietame prístup na základe ktorého je nezamestnaný občan braný ako takmer zločinec bez vlastných práv, nútený akceptovať čokoľvek.

Vzdor – strana práce

Mzdy v automobilkách (prirodzene aj v ostatných podnikoch a firmách) majú v zásade dve zložky. Prvou je základný plat a druhou sú rôzne bonusy (za výkon, dochádzku, kolektívne a individuálne ohodnotenie). Odmeny za hospodársky výsledok sú najviac problematickým bodom. Automobilky sa najčastejšie bránia argumentmi typu: bonusy sú zamestnancom vyplácané priebežne každý štvrťrok, zamestnanci dostávajú vianočné prémie a pod. To všetko vyzerá pekne. V skutočnosti to nie je žiadna výhra. Povedal by som, že tá „odmena“, „prémia“, „bonus“ či ako krásne to nazveme je len nutná časť živobytia priemerného zamestnanca, aby vyžil. Nie je to žiadne prilepšenie. Je to almužna na skromné prežitie.

Je to kombinácia rôznych spôsobov vyplácania peňazí pre čo najúčinnejšie vykorisťovanie pracujúcich. Toto je učebnicový príklad kombinácie mzdovej sústavy založenej na tzv. vedeckom riadení, ktoré má maximálne využiť prácu zamestnancov a sústavy založenej na prémiovaní zamestnancov, ktorá má vzbudiť dojem, že zamestnanci a zamestnávateľ majú spoločné záujmy.

Je to snaha takto zastierať protichodné záujmy zamestnancov a zamestnávateľov. Čo je prémiovanie a prémia v skutočnosti? Veď zamestnanec musí tak či tak dostať v mzde toľko peňazí koľko potrebuje, aby sa udržal v práceschopnom stave. V tomto prípade je to tak, že zamestnávateľ platí napr. 70% prostriedkov na živobytie zamestnanca vo forme mzdy a zvyšných 30% týchto životných prostriedkov formou bonusu.

Mzda a z nej plynúci bonus sú tak malé, že vlastne len ako tak kryjú životné potreby zamestnanca. Teda nejde o skutočný podiel na hospodárskom výsledku, pretože tie peniaze by musel dostať zamestnanec tak či tak, aby vôbec prežil ako zamestnanec.

Takto je vyvolávaný dojem, že zamestnanec je so zamestnávateľom na jednej lodi. Háčik je v tom, že zamestnanci veslujú a zamestnávateľ sa pohodlne vezie. A v prípade katastrofy miesta v záchrannom člne ledva stačia pre zamestnávateľov. Zamestnanci musia vedieť plávať.

Vo svete sa dvíha vlna nevôle s obrovskou platovou nerovnosťou medzi radovými zamestnancami na jednej strane a manažmentom a generálnym riaditeľom na tej druhej. Je na čase, aby štát začal konať v tejto veci, nie len v spoločnostiach vlastnených štátom a samosprávou, ale aj v tých súkromných. Odstrašujúcim príkladom kam až neoliberálny kapitalizmus dokáže zájsť je plat riaditeľa spoločnosti Rangold Resources, ktorý zarába oproti svojim zamestnancom (do úvahy sa berie porovnanie s priemerným platom jeho zamestnancov) , ktorí na neho „makajú“ najmä v afrických baniach, až 1 500-násobne viac!

Vo Veľkej Británii v priemere zarába sto riaditeľov z najbohatších firiem 143- krát viac ako ich zamestnanci. Uveďme ďalší príklad, ktorý hovorí za všetko. Riaditeľ spoločnosti Next, Lord Wolfson zarobí ročne 5,7 milióna eur, pričom priemerný ročný zárobok jeho zamestnancov je 10 000 libier ! Spomeňme aj zárobky generálneho riaditeľa spoločnosti TESCO Davida Lewisa, ktorý denne zarobí 3 424 libier, kým väčšina jeho pracovníkov dostáva na deň len 46 libier.

Prvé pokusy vo Švajčiarsku

Určenie maximálneho platového rozdielu medzi najlepšie a najmenšie zarábajúcim človekom vo firme bolo veľkou témou aj švajčiarskej politiky, kde bol navrhnutý maximálny rozdiel na 12-násobok. Švajčiari usporiadali k tejto otázke aj referendum, v ktorom však navrhované opatrenie neprešlo, pričom ešte na začiatku 90-tých rokov sa v tejto krajine dodržiavalo nepísané pravidlo, že spomínaný platový rozdiel musí byť maximálne 12-násobný.

Švajčiarov najviac poburuje napr. plat výkonného riaditeľa farmaceutického giganta F. Hoffmanna-La Roche, ktorý je 261-krát vyšší ako u najnižšie zarábajúceho v spoločnosti. V priemere teda rozdiel medzi zárobkom radových pracujúcich a manažmentu vo Švajčiarsku je vo výške 1:43.

Nevídaná rýchlosť maximalizácie ziskov oligarchie za posledné roky

Aj na týchto príkladoch vidno, že kapitalizmus má veľmi ďaleko od spravodlivého systému. On sa nevyvíja pre prospech väčšiny obyvateľstva, ako sa nám snažia nahovoriť kapitalistickí ideológovia, ale z roka na rok prehlbuje priepasť medzi väčšinou svetovej spoločnosti a úzkej skupiny oligarchie.

Od kedy sa svet globalizoval a všade zúri neoliberálny kapitalizmus, tak zisky najbohatších ľudí rastú astronomickou rýchlosťou. Nikdy v histórii kapitalizmu nerástli majetkové rozdiely tak rýchlo a tak enormne, ako práve za posledných 24 rokov! Rastú len kontá mizivému percentu obyvateľstva každého štátu a životná úroveň tých ostatných sa stále viac a viac prepadáva.

Vlastníci korporácii a veľkých koncernov nás doslova vydierajú, aby mohli maximalizovať svoje zisky. Vždy nám pohrozia tým, že stiahnu výrobu do iného štátu, kde podobné opatrenia nemajú. V neoliberálnom kapitalizme je predsa najväčšia sloboda pre kapitál a nie pre ľudí. Práve preto je viac ako kedykoľvek predtým potrebná spoločná koordinácia pracujúcich v každej krajine sveta a spoločný tlak na tzv. daňové raje. Len dobre koordinované hnutie pracujúcich dokáže vyvinúť tlak na medzinárodné korporácie, koncerny a ďalšie bohaté firmy v každej krajine kde pôsobia a zabrániť im tak vydierať a vykorisťovať pracujúcich z jednotlivých národov.

Žiadame jasné platové stropy

Určenie maximálneho platového rozdielu vo firmách, no nie len tých štátnych, ale aj súkromných, by sa mala stať hlavnou témou v EÚ, no nie len tam. Samozrejme, my ako Vzdor-strana práce si uvedomujeme, že toto je len jeden z konkrétnych cieľov na aspoň ako také zvýšenie životnej úrovne väčšiny pracujúcich v kapitalizme, no našim celkovým cieľom je odstránenie kapitalizmu a radikálne prerozdelenie statkov, ktoré využíva úzka skupina oligarchie na svoje obohacovanie a pritom bohatnú z našej práce, nášho potu, sĺz a utrpenia.

Našim celkovým cieľom je demokratizácia v samotných pracoviskách, firmách , fabrikách a zmena vlastníckej štruktúry, kedy súkromné firmy prejdú do spoločného vlastníctva pracujúcich, ktorí si sami demokraticky budú rozhodovať, kam sa bude uberať spoločnosť a ako bude prerozdelený zisk. Kumulovanie obrovského majetku v rukách niekoľkých ľudí je to najnebezpečnejšie, čo nás môže postihnúť, žiaľ, dnes je to už realita a niektorí ľudia majú už teraz väčšiu moc ako celé štáty a tí použijú každú korunu zo svojho majetku na to, aby im do ich kšeftu nikto nekecal…

Ďalším našim konkrétnym návrhom je, aby sa prijal zákon, ktorý ukladá všetkým spoločnostiam zverejňovať výšky platov riaditeľa a manažmentu a priemerného platu pracujúceho v tejto spoločnosti.

Zrušme zlaté padáky, zvyšujme platy pracujúcim! 

Veľkým problémom sú aj tzv. zlaté padáky, či odmeny pre manažérov a vedúcich spoločností. Pripomeňme odmeny dvoch bývalých vrcholových manažérov našich železníc, kedy Pavel Kravec dostal odmenu vo výške 200- tisíc eur a Pavol Tarcala vo výške 110-tisíc eur. Pod tlakom verejnosti však svoje odmeny v plnej výške vrátili. Sú to však len tie najvychytanejšie prípady, o desiatkáchtisíc eur vyplatených na odmenách pre iných vrcholových manažérov v štátnych službách sa toho popísalo mnoho a to pripomíname fakt, že o odmenách a odstupnom pre manažment a vedenie v súkromných firmách sa médiá až na pár prípadov nezaoberajú.

Spomeňme tiež príjmy niektorých riaditeľov štátnych spoločností za minulý rok. Riaditeľ Všeobecnej zdravotnej poisťovne Marcel Forai zarobil za rok 2014- 126 496 eur, predseda predstavenstva a generálny riaditeľ Železničnej spoločnosti Cargo Slovakia Vladimír Ľupták zarobil v roku 2014- 134 366 eur, riaditeľ Železničnej spoločnosti Slovensko Pavol Gábor zarobil v roku 2014 vyše 134–tisíc eur, guvernér Národnej banky Slovenska Jozef Makúch zarobil za rok 2014 vyše 219–tisíc eur, riaditeľ SPP Štefan Šabík zarobil za rok 2014 vyše 196-tisíc eur, generálny riaditeľ Jadrovej a vyraďovacej spoločnosti Peter Čižnár zarobil za rok 2014 okolo 154-tisíc eur, riaditeľ Slovenskej Pošty Tomáš Drucker zarobil za rok 2014 vyše 198-tisíc eur…

Tieto príjmy sú neadekvátne vysoké a naša strana presadzuje ich zákonné oklieštenie, tak isto budeme presadzovať zákaz tzv. zlatých padákov pre odchádzajúcich manažérov a určenie maximálneho stropu pre odmeny a bonusy manažérov a riaditeľov štátnych a súkromných veľkých spoločností.

Hlavným zmyslom týchto opatrení je zvýšenie miezd pre radových zamestnancov, ktorí dostávajú oproti manažmentu smiešne výplaty a to z nich musia živiť svoje rodiny. Tým, že sa určí strop, ktorý určuje koľko najviac môže zarábať najlepšie platený pracovník spoločnosti oproti najmenej zarábajúcim, dosiahne sa ušetrenie finančných prostriedkov, ktoré budú musieť ísť aj do zvyšovania platov radových zamestnancov, alebo získame efekt, že čím vyšší plat bude chcieť mať šéf a manažment, tým budú musieť viacej zvyšovať platy pracovníkov, aby dodržali zákonom stanovený násobok medzi nimi a najhoršie zarábajúcimi.

Miroslav Pomajdík- podpredseda Vzdoru- strany práce

Vedci z National University of Science and Technology (MISIS) vyvinuli prototyp betavoltaické batérie, ktorá sa nenabíja, nepotrebuje údržbu a je to jadrová batérie sa 100 ročnú prevádzkovou životnosťou.

Táto batéria využíva tzv. Betavoltaického efektu, ktorý transformuje lúče beta z rozpadu rádioaktívnych izotopov na elektrický prúd. Sú podobné ako solárne články, rozdiel je len v tom, že tieto transformujú slnečný svit. Zdrojom rádioaktívnych lúčov je izotop Ni-63 (nikel -63), tj. „Mierny“ a čistý žiarič, ktorý sa po úplnom rozpadnutie zmení na stabilnú izotop medi. To znamená, že batérie po vyčerpaní nepotrebuje už žiadnu špeciálnu recykláciu.

Tím mladých výskumníkov (S. A. Legotin, A. A. Krasnov, K. A. Kuzmina, Y. K. Omelchenko) pod vedením profesora Viktora Murasheva (vedúceho katedry polovodičové elektroniky a polovodičové fyziky) vyvinul monokryštalické betavoltaickou technológiu v spolupráci s OPTRON a RITVERTS GmbH.

Prof. Murashev: „Ľudia si síce robia starosti, keď počuje, že tá batérie na elektrickú energiu transformuje rádioaktivitu, ale je to bezpečné. Existujú rôzne druhy radiácie. Lúče beta na rozdiel od nebezpečných lúčov gama schopných prenikať hlboko do ľudského tela majú len nepatrnú prenikavosť (menej ako 50 mikrometrov). Ten rádioaktívny nikel je navyše vo vnútri batérie spoľahlivo odtienený.

Po týchto zdrojoch je vysoký dopyt kvôli energetickej hustote rádioizotopov, ktorá je porovnateľná s lítiovými batériami. Radioiztopové batérie možno taktiež zabudovať do rýchlo sa rozvíjajúcich mikromechanických systémov. Podľa vývojárov sú to betavoltaické články o nízkom výkone 10 nW, ktoré môžu možno prevádzkovať v stabilnom režime až 100 rokov a sú teda určené pre zariadenia s dlhou životnosťou o nízkom príkone, ktoré nevyžadujú žiadnu údržbu. Môžu to byť senzory alebo detektory alebo pripravené vysielače, ako sú detektory plynov v uhoľných baniach a detektory požiarov alebo energetické zdroje na meteorologických staniciach v ťažko prístupných oblastiach alebo zariadenia využívané obranným a kozmickým priemyslom.

Prof. Murashev: „Tejto batérie možno používať ako ako nezávislého energetického zdroja, tak ako pomocného zdroja v kombinácii s akumulátorom alebo kondenzátorom. Akumulátor a kondenzátor sa postupne vybijú a stratí výkon. Naše batérie to môže napraviť a udržiavať taký kondenzátor prevádzkyschopný. „

„Všeobecná znalosť nás poučuje o tom, ako rýchlo sa lítium-iónové batérie v nízkych teplotách vybíja. Pre betavoltaické batérie v tomto ale nie je žiadne obmedzenie, pretože ich účinnosť a elektrická výkonnosť naopak s poklesom teplôt stúpa. To umožňuje ich využitie pri výskume Arktídy a Antarktídy.

Zamýšľaným cieľom projektu je výroba kremíkových betavoltaických meničov energiou. Hlavným obmedzujúcim faktorom je však cena Ni-63. Vývojári dúfajú, že sa Ni-63 bude čoskoro vyrábať priemyselne, čo zníži nákladnosť koncového výrobku asi desaťnásobne a spôsobí to širokú dostupnosť betavoltaických batérií.

Vanessa Beeley, nezávislá novinárka, spisovateľka, fotografka a aktivista za mier, ktorá od roku 2011 strávila väčšinu času na Strednom Východe, podáva správy o udalostiach v Sýrii, ktoré vrhajú viac svetla na lži mainstreamových médií, ktoré skresľujú správy o tom, čo sa skutočne v Sýrii deje.

Stretli sme sa s doktorom a riaditeľom Aleppo Medical Association Zahar Buttalom a doktorom Bassem Hayakom, ktorí stoja na čele psychologických a trauma jednotiek, ktoré medzi iným, pracujú aj s civilistami, ktorým sa podarí utiecť z teroristami kontrolovaného východného Aleppa, do západného Aleppa pod správou vlády a to prostredníctvom humanitárnych koridorov, ktoré stanovili ruské a sýrske úrady.

Viac ako 2.000 civilistov – väčšinou žien a detí, bolo prijatých tesne pred našou návštevu, povedal doktor Hayak. Zaplavili západné Aleppo prostredníctvom humanitárnych koridorov, ktoré boli otvorené 29. júla, deň potom ako sýrsky prezident Bašár Al-Asad vydal dekrét o udelení amnestie pre všetky ozbrojené frakcie vo východnom Aleppe.

Tímy doktora Hayaka stanovili lekárske skupiny na východoch z humanitárnych koridorov pre príjem civilistov pred ich odoslaním do určených domov na lekárske vyšetrenie. Spočiatku boli v prevádzke tri humanitárne koridory, pričom štyri ďalšie majú byť otvorené neskôr.

Povedal tiež, že vo východnej časti Aleppa existujú iba tri hlavné nemocnice: Al-Daqqaq, Al-Zahraa a Omar bin Abdulazi, založené a postavené Veľkým muftim Ahmad Badreddin Hassounom a ďalšími charitami.

To je v rozpore s príbehmi korporátnych médií a humanitárnych neziskoviek, ktoré budia dojem, že existuje najmenej desať nemocníc vo východnom Aleppe bez rozlišovania medzi zariadeniami a službami, ktoré poskytujú a pre koho. Západné médiá z toho vyvodzujú, že terčom sú civilisti a nie členovia Al-Nusrat frontu a ďalších, zahraničím financovaných, teroristických brigád a že všetci títo “civilisti” sú nemilosrdne bombardovaní ruským a sýrskym letectvom.

Všetky tri hlavné nemocnice sú podľa doktora plne obsadené rôznymi ozbrojenými povstalcami vedenými teroristickou organizáciou Al-Nusra, ktorí využívajú vrchné poschodia pre pozície snajperov. Teroristi z rôznych skupín takzvaných “umiernených rebelov” a “opozičných síl” podporovaných zo strany Spojených štátov, členských štátov NATO, ich spojencov v Perzskom zálive a Izraelom, prevzali nad nemocnicami kontrolu a teda aj prednosť pred civilistami. Chirurgické zákroky teraz vykonávajú len tri nemocnice vo východnom Aleppe. Podľa Hayaka, ozbrojení povstalci odmietajú povoliť pracovníkom OSN vstup do týchto zariadení.

Okrem troch hlavných nemocníc, existuje sedem ďalších, menej vybavených, súkromných zdravotných kliník, taktiež pod kontrolou teroristov.

Jednými z hlavných výrobcov propagandy ohľadom útokov na nemocnice vo východnej časti Aleppa sú Lekári bez hraníc, medzinárodná mimovládna organizácia pomoci (MSF). MSF si uplatňuje nárok na nemocnicu al-Quds, ktorá bola údajne zasiahnutá 27. apríla radom striel, podľa protichodných správ Pabla Marca, vedúceho MFS v Sýrii.

V otvorenom liste adresovanom Lekárom bez hraníc zo 4. mája Rick Sterling, geopolitický analytik a spisovateľ, poukázal na do očí bijúce nezrovnalosti a rad ďalších anomálií v správach MSF.

Doktor Nabil Antaki, gastroenterológ so sídlom v západnom Aleppe, taktiež spochybnil objektivitu správ MSF a príbehov západných médií. Vo vyhlásení pre Arret sur Info z 1. mája povedal: “Už tri dni tieto médiá obviňujú Assadov režim z bombardovania nemocnice Lekárov bez hraníc vo východnom Aleppe a zabitia posledného pediatra v meste. To dokazuje, že pre tieto médiá sú jedinou prioritou celého mesta oblasati, ktoré ovládajú teroristi. Tri štvrtiny Aleppa pod kontrolou sýrskej vlády, kde sú početní pediatri, nemajú prakticky žiadny význam pre tieto médiá.”

Doktor Hayak z Aleppo Medical Association odhaduje, že 200.000 až 220.000 ľudí žije vo východnej časti Aleppa, vrátane 50.000 príslušníkov ozbrojených rebelov a ich rodín. V tejto oblasti bolo civilné obyvateľstvo vyhnané zo svojich domovov a väčšina žije bez prístrešia či práce, v strachu o svoje životy, ak sa pokúsi o útek alebo protest proti teroristickej okupácii východného Aleppa. Mladí muži sú, a to najmä, buď začlenení do teroristických radov alebo zabití, ak sa pokúsia opustiť (východnú časť) prostredníctvom humanitárnych koridorov.

Doktor Hayak sa taktiež vyjadril na adresu tzv. Bielych prílb, skupiny, ktorá tvrdí, že funguje ako prvá pomoc v rebelmi kontrolovanom východnom Aleppe. Opísal ako nikto z jeho príbuzných či rodinných priateľov vo východnom Aleppe nevie o tejto organizácii, ktorá operuje iba v dŕžavách teroristickej organizácie Al-Nusra v Aleppe, Idlib a ďalších guberniách po celej Sýrii (viac o Bielych helmách v 2. časti článku, pozn. autora).

Doktor tiež uviedol, že civilisti vo východnej časti Aleppa sú rukojemníkmi teroristickej organizácie Al-Nusra. Ak by sa niekto pokúsil dostať sa do západného Aleppa kontrolovaného vládnym režimom, jeho rodine hrozí poprava. Uviedol prípad jeho sesternice, chirurgičky, ktorá nie je schopná odísť pracovať do západného Aleppa, pretože jej rodina by bol zabitá. Je nútená pokračovať v práci v nemocniciach obsadených Al-Nusra, väčšinou liečbou teroristov.

“Vláda dala príležitosť civilistom, aby sem (do západného Aleppa) prišli, ale rebeli ich nenechali, strieľali na nich. To je neprijateľné. Títo “rebeli” by mali nechať civilistov prísť sem, aby sa zabránilo krviprelievaniu. Sú to naši príbuzní, naši ľudia. Ak sem civilisti prídu, môžeme zachrániť ich deti a ženy. Ak chcú povstalci bojovať, môžu bojovať, ale prečo zapájať civilistov?” povedal pre novinárov obyvateľ západnej časti Aleppa.

19. septembra sa objavili videá civilistov utekajúcich z oblastí kontrolovaných teroristickou organizáciou Al-Nusra, prostredníctvom humanitárnych koridorov. Dokonca aj keď sa ponáhľali do bezpečia, krytí vojakmi Sýrskej arabskej armády, sprevádzali ich výstrely Západom podporovaných “umiernených rebelov” a “opozičných síl.”

Západná propaganda mlčí o teroristických útokoch na západné Aleppo. Doktor Zahar Buttal nás informoval, že od 1. do 14. augusta bolo raketovými útokmi smerovanými na západné Aleppo zabitých 143 civilistov, vrátane 54 detí a 23 žien. Počas nášho stretnutia s Aleppo Medical Association prišla správa, že dve obrnené vozidlá naložené výbušninami vtrhli do rezidenčnej štvrti Zahraa v severnom Aleppe.

Snáď náhodne, Rijádom vyškolený Sheikh Abdallah al-Muhaysini, veliteľ Al-Nusrat frontu, vydal jednu zo svojich pravidelných výziev na samovražedné atentáty len dva dni pred našou návštevou. Tentoraz sa volanie vytratilo niekoľko metrov od starovekých mestských múrov Aleppa.

Výzva bola zrejme prijatá dvoma mužmi, ktorí riadili obrnené vozidlá vybavené s dostatkom výbušnín schopnými zmasakrovať stovky civilistov. Doktor vysvetlil, že nákladné autá mali nepriestrelné čelné sklá a že vodiči neboli schopní vidieť von, takže boli navádzaní na svoj cieľ pokynmi cez rádio.

Avšak, autá úspešne zneškodnili letecké nálety, ktoré ich zničil pred tým, než mohli dokončiť svoje smrtiace misie. Žiadne civilné obete neboli hlásené, ale bol to ďalší útok Západom podporovaných “umiernených rebelov” a “opozičných síl”, ktorý nebol hlásený v západných médiách.

Znechutenie spôsobujú aj sankcie uvalená Spojenými štátmi a Západom na Sýriu.
Sýrsko americká rada zverejnila vo svojom stanovisku neobyčajné tvrdenie, že kvôli tomu, že sýrsku krvnú banku historicky riadi ministerstvo obrany, krv uložená v týchto bankách je prioritne dávaná vojakov a nie civilistom.

Stanovisko efektívne vyzýva Spojené štáty, aby naďalej udržiavali utrpenie sýrskeho ľudu – ľudí, ktorí sú už kolektívne trestaní ochromujúcimi sankciami zo strany USA a EÚ, ktoré ovplyvňujú všetky oblasti života civilistov, vrátane zdravotníctva, poľnohospodárstva a vzdelávania.

Keď sme boli v západnej časti Aleppa, rozhodli sme sa darovať krv, ktorá sa zdala obzvlášť potrebná po tom, čo sme práve počuli o rastúcom počte civilistov zmrzačených a zohavených teroristickými raketami, výbušnými strelami, mínami a plynom.

Krvné banky v Sýrii spoliehajú na dennodenné dary, aby sa nemocnice dokázali vyrovnať s nárastom teroristických útokov proti civilnému obyvateľstvu oblastí západného Aleppa a po celej Sýrii.

Bolo nám povedané, že niekoľko dní predtým, než sme dorazili do Aleppa, skupina 250 učiteľov prišila darovať krv. Potom čo skončili, vstúpil mladý muž, aby darovali krv svojmu bratovi, ktorý bol kriticky zranený pri nedávnom ostreľovaní. Rovnako ako mnoho iných, zranený brat bol hospitalizovaný a prežitie si vyžadovalo dennú transfúziu krvi.

Priateľ z Aleppa mi neskôr povedal, že žiadal, aby jeho krv bola daná príslušníkom Sýrskej arabskej armády ako uznanie za ich statočnosť pri obrane Aleppa. Povedal, že mu bolo jednoznačne zdelené, že krvná banka nebude súhlasiť. Krv sa dáva prednostne tým, ktorí to potrebujú najnaliehavejšie, povedal mu pracovník pracoviska.

Tak ako mnoho aspektov sýrskeho života, skladovanie krvných jednotiek bolo nepriaznivo ovplyvnené sankciami USA a EÚ. V Aleppe sa vyčerpali plastové skladovacie krvné vaky a tak museli improvizovať alternatívnym úložným systémom, jedným z nespočetných spôsobov, ako sa Sýrčania adaptovali na krízu s vynaliezavosťou a invenciou.

Vo svetle toho, čo sme počuli a boli svedkom v krvnej banke Aleppo, vyhlásenie Sýrskej americkej rady je ďalším príkladom propagandy, ktorá spôsobuje biedu a utrpenie sýrskeho ľudu a nemá konca, kým neokoloniálne ciele Spojených štátov, Európskej únie a členov NATO nebudú dosiahnuté.

V rozhovore na tému sankcií doktor Nabil Antaki povedal: “Sme znechutení z týchto sankcií, pretože tieto sankcie a embargá neboli vykonané proti sýrskej vláde, ale proti sýrskemu ľudu, celému sýrskeho ľudu. Napríklad ja osobne, ako osoba X, žijúca v Sýrii, nemám právo vykonávať ani tie najmenšie transakcie. Keby som chcel poslať 1,000 dolárov mojim deťom, nie som schopný to urobiť. Taktiež nemôžem nič dovážať či vyvážať. To je zmrzačenie. Som lekár, chcel som vymeniť jednu súčiastku zdravotníckeho zariadenia. Za normálnych okolností by to trvalo týždeň, no trvalo to rok a pol zohnať túto súčiastku, pretože sme nemohli dovážať z Japonska, bola to nadnárodná spoločnosť.
Takže tieto sankcie trestajú sýrsky ľud a v určitom okamihu EÚ zrušila sankcie, no iba pre ľudí žijúcich v oblastiach, ktoré kontrolujú teroristi. Ľudia žijúci v oblastiach pod kontrolou sýrskeho štátu nemôžu robiť nič. Narozdiel od ich tvrdení, toto netrestá “režim,” ale trestá sýrsky ľud.”

V marci 2015 členka sýrskeho parlamentu, Maria Saadeh, adresovala Komisii pre ľudské práva OSN v Ženeve dokument s názvom “Jednostranné ekonomické sankcie proti Sýrii a terorizmus: Dve strany jednej mince”.

V júni 2016 Saadeh znova oslovila OSN. Vo svojom prejave na Inštitúte pre demokraciu a spoluprácu na zasadnutí UNHRC v Ženeve, povedala:
“Ekonomické sankcie boli použité na potrestanie sýrskeho režimu. Od roku 2011 sa členské štáty OSN kolektívne zaviazali k sankciám voči sýrskemu ľudu. V marci 2015 som tu v Rade pre ľudské práva predstavila dokument s názvom “Ekonomický terorizmus”, ktorý porovnáva výsledky teroristických organizácií v Sýrii s účinkami donucovacích opatrení prijatých pod značkou “ekonomické sankcie.”
Tieto sankcie porušujú medzinárodné právo rovnakým spôsobom ako to robí terorizmus. Ich výsledky a účinky sú rovnaké; cieľom je v oboch prípadoch útok na sýrsku spoločnosť, porušovanie ľudských práv, a to najmä právo na život.
V dôsledku sankcií, vzrástla nezamestnanosť z 8,6% v roku 2010 na 50% v roku 2014; chudoba dosiahla 75% v roku 2013, pričom v roku 2010 bola 9%; počet detí na základných školách klesol na 50%; rovnaký počet nemocníc a tovární bol uzavretých v dôsledku sankcií, ako v dôsledku terorizmu. V rovnakom dokumente som tiež ukázala vzťahy medzi štátmi, ktoré uplatňujú sankcie a teroristickými organizáciami, ktoré podporujú. Tiež som pojednávala o vzťahoch medzi nimi v plienení Sýrie zo svojich prírodných, ekonomických a kultúrnych zdrojov.”

Súčasná doba sa dá charakterizovať citlivejším prístupom k prírode a jej zdrojom od mnohých organizácií, tiež technologickým vývojom, ktorý sa zrýchľuje, zdieľanými riešeniami, uplatňovaním väčšej slobody pri konaní a rôznymi inováciami. Spojiť to dobré a vytvoriť pomocou toho nový systém by bolo to najlepšie, čo by sme pre zmenu spoločnosti vedeli spraviť. Ja osobne vidím možnosť v zdrojovej ekonomike ako tom, čo by mohlo nadviazať na veci, ktoré by v nej síce fungovali už inak, no teraz pre ňu môžu byť základňou, z ktorej sa k nej môžeme dostať.

O akékoľvek riešenia pôjde, treba ich vedieť správne globalizovať, ale aj lokalizovať.

Gándhí povedal: „Nepotrebujeme hierarchiu, ako je komunizmus, socializmus alebo kapitalizmus. Mohli by sme vytvoriť spoločenstvá, ktoré lokalizujú všetku produkciu. Napriek tomu, že by decentralistickí zástupcovia týchto smerov vedeli namietať, dôležitý je tu Gándhího odkaz, podstata, na ktorú treba správne naviazať. Lokálne jedlo, energie a podobne sa tešia stále väčšej obľube. Projekt Venus je toho schopný. Skladá sa z paralelných spoločností, kde je všetko lokalizované.

Cieľ by mal byť jasný a to maximalizovať potenciál.

„Všetky zázraky a výdobytky technológie znamenajú nič, pokiaľ nepozdvihnú ľudstvo k jeho najvyššiemu potenciálu. To je cieľom Projektu Venus,“ hovorí Jacque Fresco. Nie je to len o technológii, je to aj o demokratizácii ekonomiky. Budúcnosť takémuto smerovaniu vytvára príležitosť. Komunikačný internet, internet energií a internet dopravy a logistiky v jednej platforme v internete vecí s nulovými hraničnými nákladmi od informačného tovaru k fyzickému tovaru. Toto bude podporené senzormi. IBM hovorí, že do roku 2020 budeme na 30 miliardách senzorov. A nedávna štúdia zas hovorí, že do roku 2030 to bude 100 triliónov senzorov. Rôzne aplikácie spolu s RFID čipmi vytvoria do budúcnosti zaujímavé možnosti. ,„Nestačí, aby si ľuďom povedal, aby šetrili vodou! Vytvor systém, ktorý automaticky bude vykazovať žiadané výsledky,” hovorí Jacque Fresco. Technologické systémy už dnes umožňujú, aby v mnohých krajinách skracovali pracovný čas. Napríklad vo Švédsku na 6 hodín. V Česku sa nad tým zamýšľala firma Bosch a to nie je jediná v týchto končinách s takýmto progresívnym myslením. Technológie dnes umožňujú rozvrhnúť pracovný čas presne podľa ľudských potrieb, analýza, výpočty, návrhy dokážu humanizovať ekonomické správanie. Manažéri, ktorí študujú vedecké práce dospeli napríklad k tomu, že pol hodina na obed nestačí, že treba viac menších prestávok pre väčšiu efektivitu. V Británii jedna firma dokonca pristúpila na upravenie pracovnej doby podľa ženského cyklu svojich zamestnankýň, samozrejme zatiaľ sa jedná o malú firmu.

Treba však dodať, že tvorba vecí nie je tak intelektuálne náročná a motivujúca myseľ ako je snažiť sa vytvoriť pocit ľudského spoločenstva, pocit transcendencie a cit pre hľadanie zmyslu vo svete. Od geopolitiky by sme mali zas prechádzať do biosféry vedomia. Hlavne máme generáciu, ktorá verí, že svet nie je o vlastnení, ale o prístupe. „Každý kto vlastní by mal spoločnosti prinášať efekt z toho vlastníctva,“ hovorí Peter Staněk. Mladá generácia to chápe, že je nezmysel kupovať si stále novší a novší smartfón, chce si užívať život a konzumizmus väčšinu, ak nie všetkých, pri nedostatku prostriedkov často limituje. Čoskoro však možno ani nebudú prostriedky v samotnej prírode. Odlesňovanie donedávna bolo rýchlosťou 36 futbalových ihrísk za minútu. Pacifikom sa plavil ostrov odpadkov veľkosti Texasu, ktoré veľkosť môže byť v súčasnosti ešte väčšia. Mnohé druhy rastlín, hmyzu a zvierat ubúdajú, podľa niektorých štúdií rýchlejšie než prirodzeným tempom, čím sa planéta môže stávať pomaly neobývateľnou. Veď len za posledných 40 rokov mal svet prísť o polovicu divokej zvery.

Čína síce už dlhšie presadzuje 2 základné princípy a to kontinuitu (kde je dôležitý konfucionizmus, moc pokračuje) a harmóniu, no po novom sa tamojšie elity pokúšajú aj o istý druh ekologickej civilizácie, čo obsahuje množstvo nových prvkov, ktoré boli doteraz v čínskej spoločnosti zanedbávané.

Riešenia sa hľadajú nielen na globálnej úrovni, ale aj spomínanej lokálnej. V súčasnosti na úrovni miest tie nové ruinujú bežný doterajší prístup k aktivitám, čím prispievajú k zmieru v spoločnosti. Napríklad mesto Curitiba v Brazílii dáva chudobným kartičky na autobus, či jedlo za zozbieraný a vytriedený odpad. Poskytuje bezplatnú školu s ohľadom na životné prostredie, kde poskytuje rôzne kurzy pre architektov a podobne, čo sa jej potom vracia na stavbách v meste. Funguje tam aj systém solcriado, kde sa jedná o ponechanie zelených plôch na druhej strane ulice, kde developer stavia, či poplatky do vybraných fondov na údržbu starších budov pri prekročení istého limitu výšky stavieb u developerov. Také mesto Brno sa v spolupráci s organizáciou Žít Brno rozhodlo začať s mnohými aktivitami pre zlepšenie života v meste. Má sa tam jednať o systém housing first pre jednotlivcov bez domova, mnohých, ktorí vyšli práve z detského domova. Na to nadväzuje aj prevencia straty bývania, byty pre nízkopríjmové osoby, sociálne nájomná agentúra, podmienky vyčlenenia časti bytov na sociálne účely v novostavbách, databáza sociálne zodpovedných podnikov prepojená s dlhodobo nezamestnanými, ktorým majú pomáhať firmy a neziskové organizácie, ktoré budú následne zvýhodnené pri zákazkách od mesta, inkluzívny projekt vzdelávania, projekt integrácie cudzincov aj cez interkultúrnych mediátorov, asistenti prevencie kriminality a domovníci, či nábytková banka.

Vynárajú sa rôzne služby, ktoré si začínajú viac vážiť životné prostredie a stavať na ňom svoje konanie a nie je to napríklad len o výmene plastových fliaš za sklenené, napríklad firma s recyklovanými stavebnými materiálmi (Opalis), recyklovanou módou (Resonance), ktoré dopĺňajú už fungujúce obchody s tovarom z druhej ruky, móda z konopných materiálov (HOJA hemp), bezobalový obchod (Eccoterra) a tak podobne.

V dnešnej dobe už existujú mnohé decentralizované služby a otvorené služby ako rôzne cloudové úložiská, operačné systémy (Linux, Tor), internetové prehliadače (SRWare Iron), sociálne siete (Reddit), messengeri (Signal), prekladač jazykov (Waverly lab), blogerské miesta (Liberty.me), školy (Khan Academy, Scio škola, rôzne prírodné školy napr. v Prahe, na Slovensku sa uvažovalo o tej v Lipovanoch), kurzy (Tedx), cestovanie (BlaBlaCar), taxíky (Uber), ubytovanie (AirBnB), lieky (JMC Pharmacy), svojpomocné zdravotné poistenie (Samaritan ministries), súkromné policajné hliadky (Peacekeeper), ochrana prírody (Nature Conservancy), arbitráže (Net-Arb), právo (PAX), Peer-to-peer pôžičky (Prosper), marketplace (Openbazaar), samoriadiace sa firmy (Valve), meny (Bitcoin, či rôzne komunitné meny), „štáty“ (Bitnation), ktoré posúvajú spoločenský kurz k väčšej slobode.

Ich význam skresávajú, dopĺňajú alebo pozmeňujú rôzne zdieľané služby a davová pomoc. Nie je to len o verejných chladničkách z Indie, Čiech a podobne, či stenách so zdieľaným oblečením na ulici ako v Iráne, či Iraku, ale aj o rôznych knižniciach vecí (Ajn fach), knižnici 2.0, možností sa najesť v cudzích domácnostiach (Eat away), zdieľaných energiách (rôzne obce napr. v Nemecku), zdieľanej tvorbe (Creative commons), komunitných záhradách (Vrakunská komunitná záhrada), komunitných menách (Živec, niekde dokonca dlhopisy kryté mini dlhopismi – syrom), participatívnych rozpočtoch (Participácia Nové mesto), zapájaní občanov cez ich nápady (Trnava – schránky s nápadmi), zapájaní kreatívcov spolu s firmami a mestom cez voucheri, zapájaní občianskych charitatívnych združení do riešení konkrétnych problémov občanov cez konkrétne riešenia aj so zapojením starostov obcí, 3D tlači (napríklad vo Fablabe), crowdfundingu (Kickstarter), voľnej wifi sieti (Eko stromy), zdieľaní vedeckých štúdií zatiaľ pirátskou formou (sci-hub.io), odbere správ (RSS), či družstvách a zamestnaneckých samosprávach (hotel Bauen, RS Fiber komunita širokopásmových sietí, reštaurácia Los Chanchitos, noviny Eleftherotopia, hudobná škola Musicop, či textilka Kazova).

Veľká časť z týchto vecí môže byť prechodnou fázou do systému, ktorý by fungoval na princípoch open source (dnes poznáme napríklad Open source ecology, no tu je to myslené celkovo na systém), open access systems a collaborative design system – CDS ako chce napríklad Venus project.

Ľudia by sa však spoločných aktivít nemali báť, ak sa správne nastavia vzťahy. Inšpirovať by k tomu mohol napríklad tento príbeh:

Antropológ navrhol deťom v africkom kmeni hru. K stromu položil košík plný ovocia a povedal im, že kto bude prvý, vyhrá košík ovocia. Keď im dal signál, aby začali bežať, pochytali sa všetky deti za ruky a bežali spolu. Potom sa posadili do kruhu a vychutnávali si sladkú výhru. Keď sa ich opýtal, prečo sa rozhodli bežať ako skupina, keď mohli mať viac ovocia ako jednotlivec, jedno dieťa prehovorilo a povedalo: „UBUNTU, ako by jeden z nás mohol byť šťastný, keď všetci ostatní by boli smutní?“ „UBUNTU“ znamená v kultúre Xhosa: „Ja som, pretože my sme.“

Medzi unikátne modely zamestnaneckej samosprávy možno zaradiť aj úspešnú brazílsku spoločnosť SEMCO. Tá (zatiaľ) nefunguje ako družstvo, nie je teda v kolektívnom vlastníctve svojich zamestnancov. Práve naopak – predstavuje jeden z mála príkladov, kedy samotný majiteľ továrne prišiel „podobrotky“ s revolučným konceptom vnútropodnikovej demokracie.

Brazílsky podnikateľský mág Ricardo Semler sa dobrovoľne vzdal svojho mocenského monopolu vo firme v prospech vlastných zamestnancov, ktorým poskytol rozhodujúci podiel na riadení spoločnosti ako aj nezanedbateľný podiel na zisku. Brazílsky vizionár tak stelesňuje ojedinelý prípad zavádzania prvkov zamestnaneckej participácie na popud samotného majiteľa.

Firma snov

Poznáme to všetci – ráno so zalepenými očami, vydesení na smrť, chniapeme po drnčiacom mobile, aby sme započali ďalší deň ako cez kopirák. O siedmej sa poslušne hlásiť u zamestnávateľa, tam sa snažiť tváriť čo najnadšenejšie a najlojálnejšie, odovzdane a pasívne plniť rozkazy „vedúcka“ a dúfať, že raz (možno!) sa nám za to nejakým spôsobom zavďačí. Viete si však predstaviť firmu, kde si sami určíte, kedy prídete, s kým budete pracovať a čo budete robiť? Firmu, kde si budete voliť nadriadených ako politikov vo voľbách a kde budete rozhodovať o najdôležitejších otázkach? Utópia? Ricardo Semler si to rozhodne nemyslí…

Mladý vodca zajtrajška

Ricardo Semler sa narodil do rodiny priemyselníka Antonia Semlera v roku 1959 v São Paule. Ten viedol tamojšiu spoločnosť Semler and Company, ktorá sa špecializovala na výrobu menších elektronických spotrebičov. Po skončení štúdií sa mladý Ricardo mal zapojiť do biznisu a zapadnúť do pevne danej firemnej hierarchie pod dohľadom svojho otca. Hneď na začiatku však došlo medzi Semlerovcami k istým nezhodám ohľadom ďalšieho smerovania firmy – mladému rebelovi Ricardovi sa totiž spôsob vedenia firmy už vtedy zdal ako prekonaný a skostnatený. Začal sa zaujímať o rozličné decentralizované formy riadenia veľkých spoločností, ktoré dnes môžeme zhrnúť pod „nálepky“ ako slobodné podnikanie, participatívne riadenie firmy alebo ekonomická demokracia. Nezhody sa vyhrotili až do tej miery, že Ricardo pohrozil svojím odchodom z firmy, čo jeho otec rozhodne nechcel. Semler starší sa tak rozhodol predčasne zosadnúť zo stoličky riaditeľa organizácie a pochodeň odovzdal svojmu synovi, ktorý mal ešte stále len 21 rokov. Horúca hlava, mladícka nerozvážnosť ako aj fakt, že predstavy o budúcom smerovaní firmy boli stále skôr hmlisté ako jasné, viedli k stagnácii. Ricardo Semler dával do svojej funkcie všetko, ale prvotné neúspechy a hektický život plný stresu sa podpísali už v prvých rokoch na jeho zdravotnom stave. Keď jedného dňa skolaboval, jeho prístup sa výrazne zmenil. Uvedomil si totiž, že cieľom by mala byť predovšetkým rovnováha medzi pracovným a súkromným životom, a to pre zamestnancov ako aj preňho samotného.  Začal vo väčšej miere experimentovať s organizačným usporiadaním firmy. Prvé úspechy prišli postupne koncom osemdesiatych rokov, kedy sa Semler rozhodol pre implementovanie neortodoxného inovačného programu. V rámci neho poveril troch inžinierov oslobodených od ostatných povinností a dal im jedinú úlohu: voľne sa pohybovať po celom závode a hľadať možnosti na zlepšenia. Projekt sa ujal a postupne začalo vznikať viacero takýchto „satelitov“. Keď v roku 1990 Brazíliou otriasali hospodárske problémy spojené s hyperinfláciou, podniky začali padať ako bowlingové figúrky. Semler sa v reakcii na to dohodol so všetkými zamestnancami na celoplošnom znížení platov o viac ako polovicu, zároveň im však rozšíril právomoci o niektoré rozhodovacie kompetencie týkajúce sa kvality materiálu, vďaka čomu zamestnanci získali lepší prehľad o fungovaní podniku, ako aj o ekonomických strastiach, ktorým v tej dobe firma čelila.  Takto povzbudení zamestnanci potom začali spontánne prichádzať s vlastnými návrhmi na zlepšovanie. Týmto sa spustil prerod spoločnosti na model zamestnaneckej participácie.

Utopistický blázon

Pri prvých pokusoch o reorganizáciu čelil Semler mnohým posmeškom a prejavom nepochopenia. Mnohí kolegovia z fachu si poklepkávali na čelo už vtedy, keď mladý Semler zrušil kontrolu svojich zamestnancov na vrátnici, lebo to považoval za nedôstojné zaobchádzanie degradujúce vlastných ľudí na úroveň kriminálnikov. Semler začal rušiť nadbytočné funkcie, ako recepčná, sekretárky, asistentky, upustilo sa od striktnej deľby práce, zrušili sa archívy či oddelenia spracovania dát. Dochádzalo k masívnemu zlučovaniu rôznych (aj navonok spolu nesúvisiacich) oddelení. Dress Code, rôzne zoznamy hodnôt, deklarované poslanie či organizačné smernice boli ďalšie v rade na odstrel. Dnes existuje už iba 20-stranový humorne ladený „Manuál na prežitie“, v ktorom sa nový zamestnanec dozvie najzákladnejšie údaje o fungovaní firmy vo forme – komiksu… Mnohí korporátnici nadávali Semlerovi do bláznivého anarchistu, iní sa mu zas snažili zasvätene dokázať, že jeho radikálne demokratické pseudopokusy sú vopred odsúdené na neúspech. A dnes? Do Semca dnes chodia so zápisníčkami a nastraženými ušami všakovakí „kravaťáci“ pre „rozumy“, vrátane vysokopostavených manažérov z firiem, ako IBM, General Motors, Kodak, Bayer, Nestlé, Firestone, Pirelli, BASF, Siemens, či Mercedes-Benz. Viac ako portfólio, ktoré v súčasnosti zahŕňa rôzne stroje a zariadenia od ropných čerpadiel, cez klimatizácie, priemyselné stroje, až po umývačky riadu, ich však zaujímal spôsob práce. Čo je jeho podstatou a ako to v tejto „čudnej“ firme vlastne vyzerá?

Na exkurzii

Veľká časť zamestnancov si sama určuje výrobný plán aj pracovnú dobu. Podieľajú sa na dizajne produktu, sami si stanovujú ciele. Nadriadení sú volení a do ich obchodnej stratégie im nezasahuje žiadna „vyššia moc“. Právo na informácie má každý zamestnanec, v rámci neho existuje napr. právo nazrieť do účtovnej knihy. Práve z tohto dôvodu firma usporadúva kurzy základnej ekonomickej gramotnosti, aby sa všetci, od lídra na linke, cez klasického robotníka, až po upratovačku, dokázali zorientovať v účtovných súvahách a výkazoch cash flow. Vyššia ekonomická gramotnosť, prehľad o spoločnej firemnej ekonomickej situácii ako aj vyššia miera solidarity tak umožnila zavedenie ďalšieho nekonvenčného opatrenia – takmer tretina zamestnancov rozhoduje aj o výške svojich platov! V budúcnosti sa ráta aj s možnosťou rozšírenia tejto právomoci na všetky úrovne, vrátane robotníkov. Zaujímavosťou je, že pracovníci si dokonca môžu slobodne prispôsobovať vzhľad svojho pracoviska (vrátane liniek a skladov) svojmu estetickému cíteniu, aby sa na pracovisku cítili čo najlepšie. Nemenej dôležitým faktorom sú sociálne opatrenia. Napr. zamestnanci, ktorí v Semcu odpracovali viac ako tri roky, ako aj ľudia s vekom nad 50 rokov, sú pod zvláštnou ochranou voči prepusteniu, ktoré musia odsúhlasiť aj ostatní zamestnanci.

Kruhy namiesto pyramídy

Ako zamestnancom postupne silneli kompetencie a ako postupne nadobúdali nové zručnosti a dovtedy nepoznané sebavedomie, postupne slabla potreba držania si drahého dogmaticky zmýšľajúceho manažmentu. Jednoducho už viac nebolo potrebné riadiť prácu ostatných. Počet zamestnancov, ktorí mali na starosti účtovnícku, marketingovú či právnu agendu, postupne klesol až o 75 percent. Keďže jednotliví pracovníci ručia za kvalitu vlastnej práce, semlerovská oslobodzujúca evolúcia poslala i akékoľvek oddelenia kvality či kontroly výrobkov na smetisko dejín. Niekdajší byrokratický kolos Semlerovho otca, pozostávajúci z dvanástich úrovní riadenia, bol postupne okresaný na tri základné. Tie sa navyše z klasickej skostnatenej pyramídovej štruktúry pretransformovali do troch sústredených kruhov. Tento posun odráža aj nová terminológia, kedy sa namiesto názvov najvyšších pozícií (viceprezident, vyšší manažér, atď.) používa termín poradca; vedúci jednotlivých organizačných jednotiek sa nazývajú partnermi; vedúci pracovníci na prvej úrovni riadenia v oblasti výroby, predaja i marketingu sa nazývajú koordinátormi; a napokon spoločný termín pre všetkých ostatných pracovníkov – spoločníci. Ak si tieto pozície pretavíme do kruhového znázornenia organizačnej štruktúry, vo vnútornom kruhu je niekoľko poradcov na čele so Semlerom, ktorí načrtávajú základnú strategickú líniu spoločnosti. V prostrednom kruhu sú vedúci pracovníci väčších organizačných jednotiek – partneri. Najväčší kruh tvoria bežní zamestnanci – spoločníci. Až pri najväčšom kruhu by sme našli akési malé pyramídky, na čele ktorých stoja koordinátori – volení vedúci jednotlivých pracovných tímov.

Vnútropodniková demokracia

Pri povýšení zamestnanca-spoločníka, resp. prijatí nového pracovníka na niektorú z vedúcich pozícií, majú konečné slovo v otázke jeho angažovania samotní pracovníci, ktorých majú riadiť, resp koordinovať, aby sme boli terminologicky presní. Nový adept na vedúcu funkciu musí absolvovať vstupný pohovor so všetkými pracovníkmi na oddelení, ktorí sa následne rozhodnú, či dotyčného chcú za nadriadeného. Každý polrok navyše podriadení hodnotia svojich nadriadených vo forme anonymných dotazníkov, pričom výsledky sú voľne prístupné všetkým. Z uvedeného vyplýva, že o firemnom bytí/nebytí lídrov a nadriadených rozhodujú ich vlastní podriadení – pochopiteľne, vedie to k spravodlivejšiemu a zodpovednejšiemu prístupu vedúcich pracovníkov ku svojim spolupracovníkom v tíme. Vnútropodnikovú demokraciu podčiarkuje aj funkcia tzv. výborov, v ktorých pôsobia nominanti jednotlivých úsekov a oddelení. Výbory sa pravidelne stretávajú s vedúcimi pracovníkmi jednotlivých organizačných jednotiek, kde spoločne preberajú najdôležitejšie aktuality. O tom, že tieto výbory nemajú len symbolickú funkciu a skutočne majú páky na to, aby zatlačili na vedenie, svedčia aj ich kompetencie, medzi ktoré patrí aj možnosť vyhlásiť stávku alebo účtovný audit.

Pružná pracovná doba

Ľahšie sa dýcha aj samotným spoločníkom, t. j. pracovníkom na najnižšej úrovni vrátane robotníkov vo výrobe. Od Semlera totiž dostali absolútne nevídanú možnosť – pružný pracovný čas, kedy oni samotní rozhodujú o tom, kedy prídu do práce a koľko odpracujú. O najdôležitejších rozhodnutiach sa navyše hlasuje, pričom právo hlasovať má každý. Pochopiteľne, Semlerov hlas má takú istú váhu, ako hlas ktoréhokoľvek iného zamestnanca. Toto na prvý pohľad anarchistické šialenstvo – ako si v prvom momente v duchu uľaví nejeden naškrobený korporátnik na návšteve – však dáva zamestnancom nielen pocit slobody, ale zároveň podporuje ich zmysel pre zodpovednosť voči svojmu pracovnému kolektívu. Preto sa v praxi  jednotlivé organizačné jednotky dokážu bez problémov dohodnúť na pracovnom rozvrhu bez toho, aby im ho musela autoritatívne nanútiť niektorá z „veľkých rýb“. Pri takejto samospráve sa nemožno čudovať, že keď ide Semler na dovolenku, bez akýchkoľvek výčitiek vypína telefón, lebo vie, že firma sa zaobíde aj bez neho. On totiž veci neriadi, iba umožňuje, aby sa diali. Vytvára také podmienky a prostredie, aby mohli rozhodovať samotní zamestnanci. „Úspech pre mňa znamená, že rozhodnutia nerobím ja“, veľavravne dodáva na margo toho samotný Semler.

Podiely na zisku

Semler umožnil zamestnancom spolupodieľať sa na zisku a to nasledovne: najsamprv sa vyjedná základné percento, ktoré sa bude rozdeľovať – napr. štvrtina z celkového zisku – a zamestnanci sa potom rozhodujú, ako financie alokujú. Takto sa však nefinancujú len odmeny alebo inovácie. Je pozoruhodné, že vďaka možnosti participovať na procese alokácie ziskov môžu zamestnanci svojpomocne zafinancovať aj rozličné užitočné projekty v mimopracovnej sfére, napr. základné školy pre deti zamestnancov či rôzne iné sociálne a kultúrne aktivity v okolí firmy.

Samostatné tímy

Namiesto liniek tvorených špecializovanými zamestnancami, ktorí spravidla iba mechanicky opakujú ten istý úkon pri produkcii jednotlivých produktov, zaviedol Semler koncept samostatných pracovných tímov. Tie autonómne obhospodarujú celý výrobný proces, pričom neexistuje nič také ako monotónne a ubíjajúce zameranie jednotlivcov na konkrétnu dielčiu činnosť. Keďže tímy spoločne vytvárajú celý produkt od začiatku až do konca, miera flexibility ako aj šírky získaných odborných znalostí sa prirodzene zväčšuje. Vedie to k väčšej zodpovednosti, pocitu sebarealizácie, spokojnosti zamestnancov so svojou prácou ako aj vyššej kvalite výrobkov. Keď niektorému oddeleniu začnú dochádzať niektoré suroviny či súčiastky, sami si operatívne zorganizujú nákup u dodávateľov ako aj samotné dodanie materiálu – žiadne oddelenie to totiž za nich nespraví. Pracovníci sú navyše vedení k tomu, aby každých 2-5 rokov menili pracovnú pozíciu, pričom pracovný tím, ku ktorému sa chcú pridať, si slobodne vyberajú. Táto rotácia má viacero výhod: pracovníci rozširujú svoje schopnosti a zručnosti; spoznávajú prácu svojich kolegov, vďaka čomu lepšie chápu jej jednotlivé aspekty a problematické stránky; získavajú ďalšie príležitosti; a napokon nadobudnutou univerzálnosťou značne uľahčujú život vedúcim pracovníkom, ktorí tak majú menej problémov s operatívnym zaceľovaním dier vo svojich tímoch.

Oslava namiesto mítingu

Nemenej zaujímavým je aj materiálno-hmotné usporiadanie spoločnosti. V čo najväčšej miere sa podporuje komunikácia a jednota pracovníkov, bariéry medzi jednotlivými úrovňami a oddeleniami sa cieľavedome odstraňujú a napr. také mítingové miestnosti sú k dispozícii všetkým, len sa treba vopred registrovať na stretnutie. Ako dodáva samotný autor konceptu Semler: „Teší ma, že kolegovia už mnohokrát prerušili jednanie manažmentu Semca so žiadosťou, aby sme uvoľnili konferenčnú miestnosť, pretože plánujú narodeninovú oslavu. Potom pobavene sledujem, ako viceprezidenti jedia torty z maličkých tanierikov s Mickey Mousom.“ A propos, manažment. Kým „korporátna zver“ vo väčšine svetových biznis gigantov sa necháva typicky hýčkať, či už rozličnými luxusnými privilégiami, alebo prvotriednym kancelárskym vybavením, v Semcu sa manažéri – resp. po „semcovsky“ poradcovia – musia uspokojiť so skromnejšími výsadami. Niečo ako privilegované miesta na parkovanie či oddelené miesta v jedálni by ste v Semcu hľadali márne. Vďaka tomuto progresívnemu prístupu, kedy sa zamedzuje deleniu na „nadľudí v kravatách“ a „robošov v montérkach“, sa Semlerovi dlhodobo darí udržiavať firemného ducha, spolupatričnosť, jednotu a lojálnosť na vysokej úrovni – a to na všetkých úrovniach.

Netlačiť na pílu

Ďalším Semlerovým krédom je – netlačiť na pílu. Pokiaľ niekto práve nemá prácu, nech si pokojne číta noviny, alebo hocičo iné – nemusí predsa nedôstojne napodobňovať serióznu prácu cítiac dych svojho šéfa za chrbtom. Je vždy úsmevné, keď korporátni návštevníci v značkových oblekoch zbadajú manažéra predaja, ako si číta noviny s nohami vyloženými na stole, pričom sa nesnaží ani len kamuflovať, že niečo robí. Iba si neveriacky pretierajú oči: toto má byť akože tá úžasne efektívna firma? Avšak chvíle pána Agatera, toho chlapík s nohami na stole, prichádzajú, ak náhodou dôjde k zlyhaniu predaného ropného čerpadla a niekde na druhom konci sveta hrozí ekologická katastrofa. Je totiž naslovovzatým špecialistom na tieto produkty. Kým sa však niečo také zomelie, nikomu nebude prekážať, keď si bude dlhý čas v kancelárii krátiť flegmatickým „ničnerobením“…

Rozum, nie ideológia

Keď sa Semlerovi snažia rôzni teoretici vložiť do úst isté paralely s rôznymi teoretickými či praktickými modelmi socialistickej alebo anarchosocialistickej ekonomiky, neodmieta ani takéto ideologické konfrontácie. Zastáva však názor, že Semco si z rozličných modelov a teórií vypožičiava len to najlepšie – socializmus inšpiruje schopnosťou regulovať živočíšne pudy a deliť sa o moc a informácie, tú zas dopĺňa zdravá štipka súťaživosti typickej pre kapitalizmus. Dôraz na flexibilitu sa zas dá vystopovať niekde v tradičnom japonskom modeli. Zároveň však panuje dôraz na čo najprirodzenejšie generovanie vodcov – tých najschopnejších a najspravodlivejších, nie tých najprefíkanejších a najživočíšnejších. Semler nahlodáva tradičné vžité predstavy o potrebe tvrdého autoritárskeho systému, ktorý podľa neho dusí slobodného ľudského ducha a obmedzuje jeho tvorivú energiu, kreativitu a motiváciu. Semlerovým ideálom je naopak organická spoločnosť, ktorej jednotliví členovia sú hrdí na svoju participáciu a chápu, že čo je dobré pre firmu, je dobré aj pre nich – a to nie v tom proklamovanom, zidealizovanom slova zmysle, ale aj v skutočnosti.

Vzorový model?

Zdá sa, že vizionár Semler vytvoril funkčný model, ktorý môže byť vzorom pre iné spoločnosti, ktoré by radi vo väčšej miere zapojili svojich zamestnancov do participatívnych procesov a posilnili tým ich zanietenosť. Ktoré by chceli falošnú lojalitu založenú na zištných vzťahoch medzi nadriadenými a podriadenými vymeniť za skutočne harmonickú, jednotnú a organickú spoločnosť. Semler dôraznou požiadavkou na riadenie zdola sleduje predovšetkým napĺňanie filozofie slobody, otvorenosti a dôvery voči zamestnancom a, naopak, nedôvery voči akýmkoľvek dogmatickým koncepciám. Semler pochopil, že jedinou nikdy sa nemeniacou konštantou je vývoj – neustála zmena podmienok. Nad tým všetkým však kraľuje tá najdôležitejšia výzva zo všetkých – dosiahnuť takú pracovnú klímu, aby sa zamestnanci tešili každé ráno do práce a nebrali ju len ako nutné zlo, potrebné na zaplatenie účtov. Semler s dávkou humoru spomína prípad z minulosti: „Nedávno k nám prišla manželka jedného nášho zamestnanca. Zastavila sa za kolegyňou, ktorá má na starosti personalistiku. Ženu totiž miatlo manželovo chovanie. Vraj prestal kričať na deti a všetkých sa začal vypytovať, čo by chceli robiť cez víkend. Už to nebol ten typický ufrfľanec a despota, akého poznala.“

ZAUJÍMAVOSTI:

• Vývoj objemu predaja Semca od jeho prevzatia Ricardom Semlerom: 4 milióny USD (1982, krátko po prevzatí), 35 miliónov USD (1993, v čase vydania knihy Podivín), 212 miliónov USD (2003). Počet zamestnancov medzitým vzrástol z niekoľkých stoviek na vyše 3000.
• Semco sa neustále rozrastá a to aj napriek permanentným hospodárskym problémom v Brazílii. Podľa Semlera však ešte éra transformácie neskončila, ba čo viac, nie je ešte ani len v polovici.
• V ankete prestížneho brazílskeho časopisu sa 25 percent vysokoškolsky vzdelaných mužov a 13 percent vysokoškolsky vzdelaných žien vyjadrilo, že najradšej by pracovali práve v Semcu.
• Semler je laureátom prestížneho ocenenia „Globálny vodca zajtrajška“ na Svetovom ekonomickom fóre.
• Časopis Time ho v roku 1994 zaradil medzi 100 mladých vodcov zajtrajška.
• Pravidelne sa umiestňuje na popredných priečkach rôznych prestížnych ekonomických ankiet.
• O svojom dobrodružstve so Semcom vydal knihy Podivín (Maverick, 1993) a Sedemdňový víkend (The Seven Day Weekend, 2003).

Keďže som aj ja obeť dnešných „kvalitných“ áut, kde každá chyba je v podstate normálna, došlo na Berlingu 1,6 HDI k poruche servoriadenia. Začalo sa to prejavovať tak, že hýbať volantom začalo byť čoraz ťažšie. Chyba ktorú som v predchádzajúcich autách nepoznal a nepoznala by ju ani škoda felícia, na ktorej brat najazdil 800 000 km……Ale keďže dnešní výrobcovia sú urazení, že musia vozy dávať za podstatne nižšie ceny ako dakedy, tak sa vyzúria na niečom inom,,,,,,,teda na slabej kvalite dielov, už z výroby. A tak mnohé dielce z ocele sú vlastne vyrobené z nejakého dreveného želiezka z umelej hmoty. Tak je tomu aj v prípade servoriadení, zariadení, ktoré doteraz bývali maximálne bezporuchové a mali životnosť aj vyše desiatky rokov. A tak prvé čo ma napdlo bolo prverenie ceny nového dielu. Samozrejme to bola cena z ktorej akurát zamrazí,,,,,,ďalšia možnosť bola oprava – repas serva, cez bazáre na nete. Cena dielu okolo 180 eur + práca. Ďalšia vec, čo ma napadla bola kúpa nového servoleja a prípravok od Liqui Moly, v cene okolo 13,70 eur,,,,,,,,,,Bolo to posledné riešenie za zaplatiteľnú cenu. Olej som vyťahal, teda ten čo bol v nádobke od serva.Nalial som nový olej skoro po rysku, zvyšok som dolial tento repas serva. Samozrejme, zázrak som nečakal…….aspoň v prvé dni nie,,,,,,,,,,po pár dňoch došlo ku zázračnému uzdraveniu, len pomocou nového oleja a prípravku na repas serva,,,,,,,,,,odvtedy, je to asi 3 mesiace a ja jazdím ďalej,,,,,,,,,,,prípravok asi neopraví nič zlomené ale mne zregeneroval celé servo do takej miery, že necítim zaváhanie,,,,,,,,,zázrak vyzerá takto: